O diabete

 

 

Diabetes zostáva nechceným spoločníkom dieťaťa, ale zároveň celej rodiny na celý život. Nemôžete s ním súperiť ani bojovať - zbytočne by Vás to stálo neskutočne veľa síl, energie a v konečnom dôsledku by ste určite tento boj prehrali. Nedá sa oklamať, podplatiť, kúpiť, odložiť...ani vypnúť – dá sa s ním však existovať, musíte sa “iba“ naučiť zvládať každodenný život za určitých podmienok. Diabetes samotný nie je choroba, je to len iný stav organizmu – chorobou sa stáva až vznikom komplikácií.

Oznámenie celoživotnej diagnózy poriadne zamáva s každým rodičom, či si to už prizná, alebo nie. Nesmieme zabúdať, že deti sú najcitlivejšie „vnímače“ našich vnútorných pocitov – najviac pocitov mamičiek, s ktorými sú prirodzene prepojené (hlavne menšie deti). Pokiaľ Vy nie ste v pohode, nečakajte od dieťaťa vyrovnanosť a vnútornú rovnováhu. Samozrejme psychický stav dieťaťa sa okamžite premietne do rozhádzaných glykémií. Dieťa v žiadnom prípade nesmie mať pocit, že za vznik diabetu môže. V žiadnom prípade nemôže vnímať diabetes ako trest za niečo a ani pri režimových opatreniach nesmie mať pocit, že je nimi trestané. Pri dobrej vôli sa vždy nájde kompromis ktorý dieťaťu v terapii neublíži, a nezlomí mu krehkú detskú dušičku. Nezabúdajte, že deti potrebujú okrem starostlivosti trpezlivosť, more lásky a pevnú zem pod nohami. Ak však terapia a životospráva nie je zosúladená, glykémie si i pri najväčšej námahe robia čo chcú. Najhoršie a najzávažnejšie z pohľadu dobrej kompenzácie bývajú „chyby z nevedomosti“. Ak sa na prvý pohľad zdanlivo banálna chyba opakuje pravidelne, postupne doslova vyrába zlé glykémie a zbytočné komplikácie pri liečbe. Pokiaľ máva dieťa časté hypoglykémie, ktoré zároveň lietajú do hyperglykémií, vždy musíme racionálne pátrať po príčinách a odstrániť ich. Často je to úloha pre samotného rodiča nezvládnuteľná, lebo „banálnu chybu“ nepovažuje za nič mimoriadne a neprikladá jej dôraz. Môže to byť z dôvodu, že na takúto chybu nepríde, alebo preto, že nevie aký dopad môže mať zdanlivo „smiešna príčina“. Mimoriadne dôležitá je komunikácia a spolupráca s ošetrujúcim lekárom a zdravotným tímom. Nie je hanba ani chyba pýtať sa zdanlivo aj na „maličkosti“. Veľa nespozorovaných, alebo zanedbaných „maličkostí“ nám dokáže vyrobiť poriadny problém. Okrem lekára a detskej /zdravotnej/ diabetologickej sestry by si rodičia mali pravidelne pohovoriť s diétnou sestrou. Pomôže Vám zorientovať sa pri výbere potravín, navrhne stravovací plán, ktorý korešponduje s terapiou a naučí Vás pracovať so sacharidovými jednotkami. Pokiaľ sa reálne k diétnej sestre nedostanete, vyžiadajte si aspoň konzultáciu u edukačnej diabetologickej sestričky, ktorú má k dispozícii každý diabetológ na požiadanie.

 

 

Čítajte príbalové letáky liekov a návody na používanie aplikačných pomôcok.

 

 1. Výmena ihly: Vôbec nestačí meniť raz za čas „krivú ihlu“ - aj keď je ihla špeciálne brúsená, opakovaným používaním sa otupuje, čo spôsobuje dieťaťu bolestivý vpich a zbytočné poškodenia.

 

 2. Kontrola priechodnosti ihly pri každej aplikácii inzulínu je dôležitý bezpečnostný krok, na ktorý sa najčastejšie zabúda!!! Nestačí skontrolovať priechodnosť novej ihly. Nestačí skontrolovať ihlu raz za deň, keď si dieťa aplikuje niekoľko krát denne inzulín. Tenučkú ihlu môže upchať samotný inzulín, nakoľko je to hormón bielkovinovej povahy...môže v nej zostať čiastočka tkaniva, alebo kvapka krvi ktorá zaschne a Vy nemáte šancu ju spozorovať. Pri kontrole priechodnosti ihly 1-2 IU nejde o „plytvanie inzulínom“. Nesprávne zafixované stereotypy: ani jeden lekár, alebo sestra určite neodporúča skontrolovať novú ihlu „prvýkrát poriadne“ prestreknutím 15 IU a „vydržať“ s tým do novej výmeny ihly po 1-2 týždňoch pri bolusovom inzulíne. Záleží Vám na svojich deťoch, tak dohliadnite aby si vždy aplikovali bezpečne správnu dávku inzulínu.

 

 3. Na trhu existujú rôzne veľkosti ihiel (6, 8, 12 mm), ktoré predpisuje lekár podľa individuálneho zváženia – ak ide o malé dieťa, skontrolujte aby si aplikovalo inzulín 6 mm ihlou – často nastane zámena pri výdaji v lekárni – 12 mm ihla je určená na aplikáciu pre ľudí s veľkými tukovými zásobami v podkoží – určite nie pre 5-6 ročné deti.

 

 4. Striedanie miesta vpichu inzulínu nepodceňujte. Ak aplikujete inzulín 2-3x do jedného miesta vzniknú zbytočne ranky, ktoré môžu spôsobiť zápal v okolí. Existujú schémy, ktoré Vás naučia bezpečne sa vyhnúť poslednému miestu vpichu.

 

 5. Neaplikujte inzulín do namáhaného miesta (napr. pri športovej aktivite noha/ruka). Neaplikujte inzulín do jazvy, ranky, materinského znamienka, zapáleného ani do zhrubnutého miesta. 

 

 6. Nechajte si vysvetliť účinok pôsobenia predpísaného inzulínu. Starostlivo rozlišujte bazálne a bolusové inzulíny. Bazálne inzulíny majú dlhopôsobiaci účinok a nemajú súvis s jedlom. Bolusové inzulíny majú rôzny nástup účinku a dĺžku pôsobenia – čiže stravovací režim musí byť v súlade s nimi. Náhodná zámena spôsobí problémy!

 

 7. Zabezpečte správne uskladňovanie inzulínu. Inzulín je termolabilný hormón. Nesmie sa prehriať, ani zamrznúť. Inzulínové pero nepatrí do chladničky – skladuje sa pri bežnej izbovej teplote do 25°C. Na zachovanie stálej bezpečnej teploty použite termo puzdro. Náhradné inzulínové náplne sa uskladňujú pri teplote 2 – 8°C. Preexpirovaný inzulín nepoužívajte.

 

 8. Inzulínová pumpa nie je nový typ liečby DM 1 - rodič nesmie od nej očakávať zázrak bez vlastného pričinenia. Inzulín používaný v pumpe je ten istý ako pri aplikácii pomocou inzulínového pera. Inzulínová pumpa je iba aplikačná pomôcka, ktorá zabezpečuje pohodlnú kontinuálnu aplikáciu, bez nutnosti 4 vpichov denne. Je to malé elektronické zariadenie, ktoré musí byť vhodne nastavené a musíte ovládať jeho obsluhu. Pre dosiahnutie dobrej kompenzácie platí pravidlo zosúladenia primeranej dávky inzulínu so stravou a pohybovou aktivitou.

 

 9. V rámci terapie vždy určí lekár množstvo inzulínu a k nemu adekvátny počet sacharidových jednotiek. Výrazné dojedanie a dopichovanie signalizuje zvýšené nároky na energetický príjem zvlášť u detí v období rastu. Počet SJ musí byť primerane zvyšovaný podľa vývinových potrieb dieťaťa a rovnomerne rozložený v stravovacom dennom pláne. Problém nastáva ak je počet SJ/deň dlhodobo poddimenzovaný. Minimum SJ začína i u najmenších detí 10 SJ/deň + úmerne vzrastá podľa veku, individuálnych požiadaviek a rastových nárokov. Adekvátne vzrastá aj potreba inzulínu. Túto problematiku zastrešuje lekár, treba s ním komunikovať - rodič nemá bezdôvodne hýbať väčším množstvom inzulínu. Je však neakceptovateľné, aby šesťročný chlapček 4,5 roka po diagnostikovaní zostával pri 9,5 SJ/deň, na ktoré bol pôvodne nastavený. Môžeme si veľmi obrazne predstaviť, že topánočky v ktorých chodil vo svojich 1,5 rokoch už dávno neobuje - niekoľkokrát vymenil ich veľkosť, lebo narástol a potrebuje rásť – určite mu nepostačí k zabezpečeniu primeraného vývinu, ani z hľadiska dobrej kompenzácie diabetu pri terajších viac ako 20 kg hmotnosti pôvodných 9,5 SJ/deň.

 

 10. Zasadnutím prváčika diabetika do školských lavíc nastáva veľká zmena nie iba u samotného dieťaťa, ale celej rodiny, ktorá musí riešiť a zvládať túto novú okolnosť a pritom fungovať ako doposiaľ. Bez ústretovosti a pomoci zo strany školy nastáva problém, ktorý sa časom iba zväčšuje. Často je jeden z rodičov nútený zostať doma z práce, alebo upraviť pracovnú dobu tak, aby mohol zabezpečiť aplikáciu inzulínu a stravovanie včas. Nehovoriac o tom, ako môže rodina fungovať bez istoty, že dieťa je v škole v bezpečí a v prípade hypoglykémie pedagóg s rozvahou vie čo má robiť. Neexistuje žiaden zákon, ktorý by škole – respektíve jej zamestnancom zakazoval dohliadnuť na správne meranie glykémie, dohliadnuť na zjedenie pripraveného jedla, skontrolovať a pomôcť dieťaťu na dôstojnom, hygienicky bezpečnom mieste aplikovať inzulín, či dohliadnuť na dieťa v školskej jedálni, alebo školskom klube.. výhovorka, že pedagóg na pôde školy nesmie pracovať so zdravotníckymi pomôckami lebo nie je zdravotník je čistý alibizmus – zbavenie zodpovednosti, nakoľko ani dieťa, alebo rodič dieťaťa s diabetom nemusia mať zdravotnícke vzdelanie. Všetko je to iba o snahe, ochote a ľudskosti. Určite by škola inak vnímala diabetické dieťa, keby mali jej zamestnanci snahu viac sa dozvedieť o zvládaní diabetu. Existuje legislatívna ochrana práv dieťaťa a antidiskriminačný zákon, ktorý výhradne škola musí rešpektovať. Aj keď sa rodičia v mnohých prípadoch bránia spolupráci s Centrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPP) z dôvodu, že dieťa diabetom netrpí intelektovo čo je fakt, je dobre vedieť, že CPPP je poradný orgán pre všetky školy. CPPP vypracuje správu pre školu, v ktorej navrhne integráciu v oblasti špecifických potrieb dieťaťa z dôvodu diabetu – prípadne spoluúčasť asistenta učiteľa. Je neprípustné, aby sa škola zbavila zodpovednosti formou reálneho príkladu, že starší súrodenec má kontrolovať čo sestrička prváčka zjedla, či nemá náhodou hypo, alebo ako, kedy a kde si aplikuje inzulín. Úplne zarážajúce je, že v dnešnej dobe škola po riadnom prijatí po zápise, pri ktorom bola informovaná o zdravotnom stave dieťaťa nezabezpečí ani hygienicky vhodné a dôstojné miesto na aplikáciu inzulínu. Ako môže staršia sestrička aplikovať inzulín dievčatku počas prestávky na chodbe, alebo na toalete??? kde to žijeme!!! Vždy sa nájde človek ochotný pomôcť – neváhajte požiadať o pomoc. Výmena skúseností je úžasná forma pomoci pri zvládaní nových, nečakaných situácií kedy nemáme naporúdzi lekára. Nezabúdajme, že terapiu lekára nemôžeme ničím nahradiť, ani svojvoľne meniť. Lekár zostáva celoživotný partner.