Oneskorená reportáž k jednej zo štyroch akcií, na ktorých sa Spišiačikovia 6.6.2015 zúčastnili : Miesto: Kláštorisko v Slovenskom raji.
Asi nik zo Spišiačikov netušil čo nás čaká, keď sme šli v sobotu 6.6.2015 odstraňovať v Slovenskom raji na Kláštorisku environmentálnu záťaž. Dokonca ani vtedy nie, keď na Kláštorisku ranger Slovenského raja pán Mucha vyhlásil, že ženy do rokliny nemôžu a chlapi musia mať dlhé nohavice, nakoľko pŕhľava je vyše pása a on prešľapal len úzky chodník.
Po príjemnej „zahrievacej“ prechádzke z Podlesku na Kláštorisko sme si teda poblíž reštaurácie rozdelili plastové vrecia a sudy a nasledovali pána Muchu do cca 5 metrov vzdialenej rokliny. Žeby naši partneri boli vedeli o čo ide, keď sa im tam veľmi nechcelo? Ktovie, sú viacej znalí miestnych pomerov...
Pohodička reku, sme na mieste, ďalej sa nejde, vyzberáme a na obed bude hotovo. Veď každoročné čistenie Slovenského raja sme si užívali. Ženy dostali za úlohu vyzbierať odpad na Kláštorisku, starať sa o pitný režim a strážiť chlapom ruksaky.
My hor sa dole!
Ale, strž prudká, kade ani jeleň Oskár nechodí. Už len dostať sa do nej bolo problematické. V prudkom svahu, zo začiatku dokonca v pŕhľave, na pohyblivom a zväčša kamenistom povrchu sa uvoľňovali väčšie či menšie kamene a balvany a ohrozovali tých, ktorí už boli nižšie. Zabárajúc sa a idúc zväčša bokom sme sa pomaly šťastne dostali na úroveň, odkiaľ sme v línií postupovali späť do zrázu a zberali odpad – environmentálnu záťaž. Poniektorí so zberom začali od vrchu a dole prišli už s nákladom.
Čo bolo v piatom stupni ochrany je neuveriteľné. Pneumatiky, autobatérie, hrdzavé kovové konštrukcie, časti traktora, neuveriteľné množstvo fliaš a sklených črepín, časti kompresorov, keramické šálky, poháre, taniere, káble, plasty... Na čo som zabudol? Proste všetko, čo kedy chatári a prevádzkovatelia reštaurácie a bufetov na Kláštorisko doniesli a nikdy nezniesli späť, bolo tam.
Pneumatiky a veľké kovové časti sme zhromažďovali stredom strže, menšie časti do plastových sudov a vriec. Čím viacej sme odpadu zo zeme vyberali, tým viacej sa ho tam vynáralo. Pravdepodobne niekoľko vrstiev na sebe nakopených a kameňmi a zeminou prirastených. Na nestabilnom teréne, vo svahu a medzi množstvom rozbitého skla bol pohyb s vrecami a zbieranie odpadu naozaj na hranici únosnosti.
Vystihol to Peťo Gonda, keď sme už všetci boli zo strže hore. Možno môj príspevok doplní, lebo presný citát už neuvediem.
Okolo dvanástej boli stredom strže kopy odpadu, plné boli sudy aj plné vrecia, ktoré sme tam postupne ukladali. Ešte počas zberu prišli chlapi z horskej služby, hore ukotvili motorový navijak a za lanom vyťahovali naplnené sudy a hrubý odpad, ktorý bol následne zvezený na riadenú skládku.
Priznám sa, s jednou takouto várkou som sa dal vytiahnuť hore aj ja.
K drobným škrabancom pohotovo zasahoval zdravotník ktorého indiánske meno je Suchý John , ktorý okrem odstránenia záťaže mal aj takúto dôležitú činnosť.
Zvládli sme to. Pán Mucha bol spokojný a verím že všetci, ktorí pridali ruku k dielu.
Roklina je relatívne čistá, aj keď po dažďoch sa zrejme opäť ukáže trocha odpadu, ktorý bol bod zeminou.
Keď som sa večer o tom bavil so starším pánom tak mi povedal: „A to ste nemali Tatru hliny na zásyp“? Otázka možno vystihuje myslenie staršej generácie a dôvod, prečo odpad skončil v rokline nie na skládke. No zeminu sme nemali, ani nechceli mať. S dobrým pocitom že na tomto mieste si Matička Zem trochu vydýchla, sme zvládli cestu späť na Ranč i dobrý obed.
Dušan
