Blog

Na Slovensku je veľa krásnych kútov. Každý ponúka niečo osobitné, špecifické ... Mne učaroval aj kraj okolo Čierneho Balogu. Nádherná príroda, ľudia a predovšetkým Čiernohronská železnica! Ja ju volám železnička.
Asi každý chlapec si staval model železnice. Moderné vlaky už nemajú to čaro, čo mali staré vlaky. Parná alebo dieslová lokomotíva, drevené lavice, ručné brzdenie, otvorená plošina... to už teraz ťažko zažijete! Ale na železničke je to možné! Z chlapov sa v momente stávajú chlapci a chlapci onemejú v úžase nad technickou zdatnosťou našich predkov a zaujmú ich aj folklórne tradície či historické súvislosti.
 

A to je môj typ na rodinný, alebo pre školákov – koncoročný školský výlet!

Na Čiernohronskú železničku som si spomenul pri plánovaní už v poradí tretieho letného stretnutia „ Dia leto na Spiši 2008“. Viem, že Čierny Balog nie je na Spiši, ale prečo by sme nemohli pripraviť výlet na železničku?
Človek sa akosi automaticky rád vracia na miesta, kde sa dobre cítil. Vlani som v rámci Leta na Spiši zorganizoval výlet na Skalnaté Pleso, kde som chvíľku pôsobil, tak teraz skúsim Čiernohronskú železnicu!

Viažu ma k nej milé spomienky. Hoci, keď som sa dozvedel, že tam mám ísť, nebol som dvakrát nadšený. V rokoch 1991 a 1992 som pôsobil na stavbe veľkých železničných mostov pri Štúrove, cez ústie Hronu do Dunaja na trati do Maďarska. To som vôbec nevedel, že prakticky na opačnom konci Hronu sa rekonštruuje úzkokoľajná železnička.
Na VŠ som mal skvelého profesora, ktorý skoro vážne hovorieval, že železničnú sieť tvoria železničné mosty, ktoré sú navzájom spojené traťami.
Práve on, už vo funkcii šéfa Železničného vojska rozhodol, že im trošku pomôžeme a jeho želanie mi bolo rozkazom... Veď bolo treba pomôcť s malým železničným mostom, takže to bolo jasné, že riaditeľ železničky sa obrátil so žiadosťou o pomoc na toho správneho človeka.
A takých som tam spoznal viac. Fascinovalo ma, že tam cez svoje dovolenky chodili (bez nároku na mzdu) ľudia opravovať vagóny a lokomotívy až z Děčína, Ústí nad Labem, Bratislavy a iných končín a že im nevadilo, že politici práve delia štát...Ako riaditeľa železničky som vtedy spoznal mladého inžiniera Aleša Bílka, ak sa nemýlim rodáka z Plzne. Veľa brigádnikov tiež roky chodilo opravovať trate cez leto, len aby sa mohla spustiť prevádzka železničky. Jedným z kritických úsekov tratí bol aj most v úseku medzi Kamenistým a Hroncom, ktorého rekonštrukcia bola našou úlohou. Nebudem zaťažovať technológiou a technickými údajmi, podstatné je, že most stojí a je plne funkčný!

Podrobnosti o histórii a súčasnosti železničky si prečítate na stránke železničky, link je v úvode článku.
Čo sme tam zažili a navyvádzali – (to by sme už teraz isto nemohli) to tam samozrejme nie je...
V pamäti mi zostane, cesta motorovou drezinou ( kapota bývalej starej sanitky na železničnom podvozku) sedem kilometrov na diskotéku do Čierneho Balogu. Bolo nás v nej sedemnásť... Chudák Aleš a jeho traťmajster Dušan si na to určite spomenú.
Keď som pri Alešovi. Zistil som, že Ing. Aleš Bílek je ešte stále riaditeľom Čiernohronskej železnice! To je obdivuhodné. Viem, že železnica niekoľkokrát menila jej majiteľa, že vždy sa nájdu závistlivci a falošní kamaráti, prípadne ľudia bažiaci po rýchlom bohatstve a funkciách. To, že im celé tie roky odolal, je pre železničku veľkým šťastím.

Pritom mu niekedy mohli spôsobiť problém aj kamaráti. A neúmyselne. Aj mne sa to podarilo...
Teraz to už, ako premlčané, môžem prezradiť.
Dohodli sme sa, že po Veľkej noci nebudeme na stavbu cestovať v pondelok, čo by chlapom mohlo spôsobiť problém. V utorok doobeda sme sa zišli na chate, kde sme boli ubytovaný a plánovali sme poobede začať robiť. Nevyšlo... Na Horehroní totiž ženy polievajú mužov v utorok.. Tak každého, kto prišiel na chatu poriadne obliali. A na Horehroní majú ešte jeden zvyk. Hneď bolo jasné, že v ten deň pre istotu robiť nebudeme, povedali sme si, že to nadrobíme v sobotu. Podvečer sme dostali geniálny nápad. Aleš totiž povedal, že má povolenie na umiestnenie reklamného pútača o tom, že od prvého mája začne premávať železnička v Brezne na námestí. Čo je to nejaký pútač!!! Urobíme pútač, ktorý si každý všimne!
Sedeli tam s nami aj lesáci. Povedali, že na Závode majú kus pňa z najväčšej a najhrubšej jedle, ktorú v Dobročskom pralese trafil blesk. Potom to dostalo rýchly spád. Jedlu treba položiť na vozíky, ktorými sa niekedy prepravovalo drevo. Vozíky treba položiť na minimálne desaťmetrové koľajové pole...Dohodli sme sa na preprave, kto čo zabezpečí, na potrebe techniky a ľudí. Urobíme to v nedeľu doobeda, vtedy si nás nikto „nevšimne“!

Všimli si... Najskôr policajti. Upútala ich naša činnosť v centre mesta , rovno pred sochou gen.M.R. Štefánika! Pýtali sa, či máme povolenie. „Samozrejme že máme, čo si myslíte, že sa chcem nechať zavrieť??“ – teraz by mi to už asi neprešlo, ale taká bola doba.. S traťmajstrom Dušanom a s desiatimi mojimi chlapcami sme to namontovali za necelé tri hodiny. Aleš sedel asi sto metrov od nás a tváril sa, že k nám nepatrí a duchu už uvažoval, že mu hrozí lepenie obálok, páranie peria či dýchanie kockovaného vzduchu... Pravdou je, že aj žeriav nemohol pracovať z cesty. Postavili sme ho na chodník a vydláždenú plochu ku spomínanej soche.
Žeriav bol so žeriavnikom minimálne rovesník, tak nečudo, že z neho trošku kvapkal olej. Aj keď sme mláčky posypali vapexom a pozametali, stopy zostali. Aleš nakoniec upevnil pútač na jedlu a spokojne sme šli na nedeľný obed.
V pondelok sa rozpútalo „peklo“. Neviem prečo, ale zrazu sa pomerne veľa ľudí zaujímalo o pôvod jedle, žeriavu a iné detaily. Detailisti!! Nakoniec mal ísť Aleš na koberec k primátorovi Brezna a hrozil celkom slušný „prúser“. . Ľudia, hlavne pamätníci železničky, však „pútač“ privítali. Dokonca jedna dáma z radnice, ktorej otec pracoval a aj zahynul na železničke sa za nás prihovorila a nakoniec bola jedla na námestí možno aj rok! A „prúser“ sa nekonal! Dodnes sme jej pri spomienke na akciu vďační!!
A jedla? Možno by bola na námestí až dodnes, ale ako som sa dopočul, keď sa železnička na nejaké obdobie dostala pod správu Nadácie detí a mládeže, niekto nariadil celý „pútač“ premiestniť do Bratislavy! Jej ďalší osud už nepoznám.

Ale ak sa podarí dohodnúť výlet na Čiernohronskú železnicu v rámci „Dia leta 2008“ na 26.8.2008 - určite sa na to spýtam !

P.S. 23.5.2010

Na Balogu sme boli ! Výlet bol fantastický! A zistil som , že jedla časom zhnila.. Ale železnička dúfam, že nikdy nezhnije - je to proste nádhera ! Výlet na železničku odporúčam doplniť o návštevu lesného skanzenu . Lebo najkrajšie stromy sú na Horehronííí...