O diabete

Rodiny diabetika a syndróm vyhorenia.

 

 

Môže byť vôbec syndróm   sociálnym problémom ? Syndróm sa predsa definuje, ako súbor príznakov, ktoré sú typické pre určitú chorobu. A diabetes má tých syndrómov veľa!

U diabetikov sa jedná o celoživotné ochorenie a teda o liečbu , ktorá je ohraničená dvoma bodmi – vznikom ochorenia a úmrtím pacienta. Už sme popísali zdravotné nebezpečenstvá diabetu. A čo nastane , ak človek už jednoducho nemôže, nevládze. Samotná predstava, že napríklad ochorie dieťa vo veku dvoch rokov a bude do konca života pomerne presne dodržiavať liečebný režim, ktorý si diabetes vyžaduje je niekedy hrozivá. Samotní diabetici a hlavne ich matky a najbližšia rodina počas života s diabetom prechádzajú rôznymi štádiami ochorenia a jeho kompenzácie. Stáva sa, že niekedy telo diabetika reaguje na liečbu lepšie, niekedy horšie a to i za rovnakých podmienok. Niekedy má diabetik pocit, že si nepichá inzulín, ale vodu. Niekedy sa diabetikovi všetko darí – v škole, v živote, niekedy nie. Niekedy je plný optimizmu, niekedy má negatívny postoj ku celému svetu i k sebe samému a úplne negativistický ku chorobe diabetes mellitus.

Tento stav pomenovali odborníci termínom syndróm vyhorenia.

Syndróm vyhorenia je syndróm, ktorý prvýkrát opísal Herbert Freudenberger v roku 1975.

Vyhorenie je formálne definované a subjektívne prežívané ako stav fyzického, emocionálneho a mentálneho vyčerpania, ktoré je vyvolané dlhodobým pôsobením v situáciách, ktoré sú emocionálne mimoriadne náročné. ( Zacharová E, Syndrom vyhoření – riziko ohrožující zdravotnícke pracovníky. Interní Med.2008.,10(1):41-42. ). Ak sa diabetik, alebo rodič dopracuje až do fázy vyhorenia , tak je to problém a nielen medicínsky , ale z hľadiska fungovania rodiny je to i závažný sociálny problém.

Syndróm vyhorenia sa prejavuje viacerými spôsobmi. Možno ich rozdeliť do troch skupín.

·       Fyzické vyčerpanie netreba špeciálne popisovať. Diabetika môže fyzicky vyčerpať plnenie povinností v práci, doma , pri zabezpečovaní rodiny, starostlivosti o chod domácnosti. U rodiča v súvislosti so starostlivosťou o diabetika a uspokojovaním jeho potrieb môže dôjsť k výraznému zníženiu energie , ku jeho chronickej únave a celkovej bolesti

·       Emocionálne vyčerpanie – pri diabete ho pozná každý. Kto to poprie klame. Pocit beznádeje a predstava, že človek sa nedá vyliečiť , že to malé dieťa si bude do konca života niekoľkokrát denne pichať inzulín, že sa mu nedá pomôcť, že je v „akejsi“ inzulínovej pasci. Na každého to niekedy príde, len je otázne, ako sa s tým vysporiada.

·       Mentálne vyčerpanie – prejavuje sa negatívnym postojom jk sebe samému, k práci, ku škole , ku svojmu lekárovi, ku svojim kamarátom, rodine . ku svetu vôbec

 

Samozrejme je ťažko určiť, ak sa to vôbec dá, kde je hranica , ktorá delí tieto uvedené skupiny. Oni sa navzájom prelínajú a ťažko sa určí hranica, kde ktorá začína a kde končí.

 

U diabetikov a v prípade školopovinných detí hlavne u ich matiek možno hovoriť o chronickom strese, ktorý je najdôležitejším znakom syndrómu vyhorenia. Liečba diabetika je charakteristická vysokými nárokmi na samého diabetika a výrazne zasahuje i do chodu rodiny , kde je detský diabetik. Pri získavaní podkladov do Výskumu rodičia pri rozhovoroch spravidla po chvíľke začali popisovať práve tieto javy, bez toho, aby si to uvedomili. Takmer všetci označili stav po ochorení , ako jeden veľký permanentný stres, ktorý im delí deň na časy, kedy sa pichá inzulín, na časy, kedy sa podáva jedlo, na časy, kedy sa meria hladina krvného cukru, na časy, kedy musí rozmýšľať nad dodržiavaním diabetického stravovania, nad prípravou stravy a kedy je menej času na záľuby, koníčky, zvyšok rodiny a to všetko bez možnosti kvalitného oddychu. Jednoducho rodič s malým diabetikom nemá nikdy oddych. Nemôže si povedať – tak a teraz nechcem o diabete počuť nič dva dni, nechcem riešiť dávkovanie inzulínov, dodržiavanie času, diéty... Vypnúť sa dá televízor, počítač, kniha sa dá odložiť, ale detský diabetik...

 

I to sa dá, ale iba vtedy, ak je v rodine dôvera a pomoc, že napríklad , sú rodičia s detským diabetikom takí „bohatí“, že majú dobre edukovaných kamarátov, rodinu, starých rodičov,, ktorým môžu zveriť starostlivosť o svoje dieťa na niekoľko dní na zodpovednosť. Kto nemá vlastnú skúsenosť, nevie, aklá je to úľava ,keď i na pár dní ide dieťa napríklad do detského dia tábora, a kde i hoci aj zakážu kontakt s rodičmi pomocou mobilného telefónu !

 

I výsledky Výskumu nám potvrdili, že edukačných aktivít je pre diabetikov málo a že o edukáciu ich rodičov sa stará málokto. A to je už dôležitý sociálny problém, problém spoločenský a problém rodiny. Prispieva k vyčerpaniu, či už rodiča alebo samého diabetika.

 

Práve jeho neriešenie , jeho dlhodobé a pozvoľné pôsobenie je predpokladom, že dôjde k syndrómu vyhorenia. Subjektívnym prejavom je únava, nedostatočná koncentrácia, , podráždenosť, poruchy spánku... Človek má pocit, že nič nestíha, má stále menej síl, nevie si poradiť so sebou a ani s problémami, ktoré ho trápia. Nevie sa uvoľniť, má pocit úzkosti, depresie a môže sa rozhodnúť i pre zlé riešenia – alkohol , drogy, lieky, nikotín.. Človek vtedy často stráca záujem o školu, prácu o osobný rozvoj. Snaží sa iba prežiť.

 

Syndróm vyhorenia sa prejavuje asi v štyroch fázach, ktoré ale nie vždy u každého musia byť očividné. Prvá fáza je entualizmus, prejavujúci sa veľkým nadšením a vysokou angažovanosťou. Potom nasleduje fáza stagnácie, kedy sa ideály a plány nedarí realizovať a požiadavky napríklad ošetrujúceho lekára sa stávajú „ zbytočné“, začínajú obťažovať. A to je už fáza frustrácie, ktorá je charakteristická negativizmom a končí sa to všetko apatiou. Tu dochádza pomerne často k izolácii, dištancovania sa od iných, neschopnosti vyrovnať sa so vzniknutou situáciou a neschopnosti rozhodovať sa i v jednoduchých situáciách a záležitostiach.

 

Hlavným zdrojom diabetika je sociálna opora jeho rodiny, lekára a kolegov.

 

Lebo pri kvalitnom sociálnom kontakte neopúšťame človeka v ťažkej situácii !

 

Zo skúsenosti poznáme viacero prípadov , keď po ochorení dieťaťa s diagnózou diabetes mellitus došklo k rozpadu rodiny, ale poznáme i rodiny, ktoré možno práve ochorenie spojilo viac , ako to bolo pred ochorením. Skutočne tu a v takejto situácii sa prejaví sila a kvalita sociálnej opory, ktorá je v konkrétnej rodine.!

 

Sociálna opora v rodine je samozrejme okrem kvalitnej odbornej pomoci, tým čo môže a musí ochrániť ľudí v okolí detských diabetikov pred prepadnutím do stavu psychického vyhorenia. Pomôžu a pri liečbe sa používajú rôzne psychoterapeutické postupy – tie radšej ponechajme psychológom -  ale niekedy stačí aj jednoduchšia pomoc. Treba byť všímavý a niekedy postačí i málo a zdanlivo veľký problém sa môže výrazne zmenšiť.

 

Ako teda v minimalizovať dopady syndrómu vyhorenia u diabetikov a v ich rodinách pomocou sociálnej opory ?

 

V prvom rade dbajme na to, aby sa plnili tieto, klasické faktory sociálnej opory :

·       Počúvanie

·       Potreba sociálneho zrkadla

·       Uznanie

·       Povzbudenie

·       Empatia

·       Emocionálna vzpruha

·       Deľba práce

·       Spolupráca

·       Prajný prosociálny postoj a nezištná pomoc – to je to, čo ja teraz robím J

 

 

Závery pomerne jednoduché. Tak na záver - syndrómu vyhorenia sa asi úplne nevyhneme, ale otázne je, ako môžu diabetici a ich rodina prijímať preventívne opatrenia a rozhodnutia, aby na nich plnou silou syndróm vyhorenia nedopadol.

Dopracovali sme sa k týmto odporučeniam :

 

·       Viesť zmysluplný život

·       Naučiť sa umeniu odpočívať

·       Spoluvytvárať si rodinné prostredie, prípadne vytvárať si pracovné prostredie , tak aby práca, rodina a škola prinášali radosť do života

·       Pre diabetika je dôležité vytvárať kvalitné citové zázemie

·       Prinášať kvalitné a pozitívne zážitky

·       Ubrániť sa manipulácii, predovšetkým tej s prvkami negativizmu

·       Mať pozitívny postoj k sebe samému

 

A veľmi dôležité :