V rámci diskusie s diabetikmi som zistil, že z vlastnej skúsenosti považujú za najväčší problém pri športovaní, ale aj pri bežnom živote, nevedomosť pri schopnosti poskytnúť diabetikom prvú pomoc.
Žijeme v dobe, keď nás klesajúce sociálne cítenie sprevádza na každom kroku. Praxou sa stáva fakt, že obchádzame ležiaceho človeka na zemi v bezvedomí lebo sme usúdili, že je pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo je bezdomovec. Spoločensky neprijateľným sa to pre každého z nás stáva v okamihu, keď sa nás to začne bytostne dotýkať: naše dieťa, mama, otec, príbuzný, ktorí by mohli žiť, ak by okoloidúci občania včas aktivovali záchranný systém a poskytli adekvátnu prvú pomoc na mieste nehody.Ak nie je poskytnutá základná prvá pomoc okamžite po vzniku úrazu prvým svedkom nehody, žiadna záchranná služba s profesionálnymi záchranármi a ani najlepšia nemocnica nezabránia komplikáciám, trvalým následkom alebo smrti. Potrebné je rozlišovať medzi stavmi „nechcem“ a „neviem“poskytnúť prvú pomoc.
Prvý prípad je ošetrený legislatívou Slovenskej republiky, a to zákonom 300/2005 Z. z. Trestný zákon, o neposkytnutí pomoci, ktorý zaväzuje každého občana SR k povinnosti poskytnutia prvej pomoci bez ohľadu na vzdelanie a povolanie v rámci svojich schopností a možností tak, aby neohrozil vlastné zdravie a život alebo zdravie a život ďalších ľudí. Nerešpektovanie zákona je trestné a sankcionované.
Účinnou protilátkou v prípade nevedomosti je absolvovanie základného kurzu prvej pomoci s časovou dotáciou 8 ̶ 12 hodín v inštitúcii vybavenou potrebným materiálno-technickým vybavením a inštruktorom, ktorý sa v praxi stretáva so život ohrozujúcimi stavmi a má skúsenosť s poskytovaním prvej pomoci na rozdiel od inštruktora - teoretika. Prvá pomoc si kladie za hlavný cieľ záchranu ľudského života jednoduchými život zachraňujúcimi výkonmi. Nevedomosť, neosvojenie si nových postupov prvej pomoci vedú k nezvratnému poškodeniu organizmu. Absentujúce teoretické vedomosti a praktické zručnosti by boli príčinou neodborne poskytnutej prvej pomoci zasahujúceho záchrancu a zranenú osobu by ohrozili na živote. Z týchto dôvodov je nevyhnutnosťou disponovať vedomosťami, zručnosťami ako danú situáciu zvládnuť a naopak čoho sa vyvarovať, aby poškodeniu, zhoršeniu zdravia a ku komplikáciám vyplývajúcich z neodborne poskytnutej predlekárskej prvej pomoci nedochádzalo.
V súvislosti s ochorením diabetes mellitus sa u človeka postihnutého s touto diagnózou môže vyvinúť život ohrozujúci stav: bezvedomie spôsobené hypoglykémiou. Bezvedomie je štvrtou z piatich príhod ohrozujúcich život (po zástave srdca, dýchania a krvácaní). Pre nervové bunky centrálneho nervového systému je nedostatok cukru o niečo menej nebezpečné ako nedostatok kyslíka, preto je nízka hladina cukru
v krvi ̶ hypoglykémia vždy urgentným stavom.
Edukačný list číslo 1: Prvá pomoc pri bezvedomí diabetika
Príčiny hypoglykémie:
· zvýšená telesná námaha v porovnaní s bežnou aktivitou (neznamená nadmernú námahu, ale len väčšiu na akú je zvyknutý);
· lieky vytesňujúce inzulín z väzby na plazmatických bielkovinách – antibiotiká, lieky proti bolesti, lieky proti reume, salicyláty ( napr. acylpiryn);
· ochorenia, úrazy;
· nechuť do jedla pri nezmenenom dávkovaní perorálných antidiabetík alebo inzulínu;
· vynechanie jednej alebo viac porcií jedla;
· zábudlivosť, nedodržiavanie životosprávy, vynechanie druhej večere pri aplikácii inzulínu, nepravidelný príjem potravy počas dňa;
· nadmerný príjem alkoholu (viac ako 200 ml vína, 50 ml destilátu, 500 ml piva) alebo konzumáciu alkoholu namiesto jedla).
Príznaky hypoglykémie:
• nervozita, nepokoj, pocit hladu, zhoršené videnie, agresivita;
• nechuť do jedla, nedisciplinovanosť postihnutého, dlhý odstup medzi podaním inzulínu a prijatím jedla, zvýšená alebo nezvyčajná telesná námaha, užitie liekov s väzbou na plazmatické bielkoviny;
• rozvoj bezvedomia;
• bledosť, potenie, zrýchlenie pulzu.
Postup prvej pomoci:
1. zistiť prítomnosť dýchania prostredníctvom zmyslov (vidím dvíhanie hrudníka, cítim prúdenie vzduchu z úst postihnutého, počujem prúdenie vzduchu), stav vedomia (oslovením, jemným zatrasením ramenami postihnutého)
2. podať čím skôr potravinu s rýchlym cukrom (sladký nápoj, sirup, glukózové cukríky, cukor) ak je postihnutý pri vedomí a dokáže prehĺtať;
3. uložiť postihnutého v bezvedomí (nereaguje na oslovenie, zatrasenie), ale dýcha (vidím, cítim, počujem) do stabilizovanej polohy na boku so zaklonenou hlavou, laickou prvou pomocou je možné aplikovať injekciu glukagónu (Glucagen Hypokit - oranžová krabička) podkožne podobne ako inzulín do ramena, stehna alebo brucha; ďalšou možnosťou je aplikovať injekciu vnútrosvalovo - ak ju u pacienta nájdeme, alebo ak ju má niekto k dispozícii;
4. OKAMŽITE privolať odbornú pomoc 155 alebo 112 a do príchodu záchrannej služby sledovať prítomnosť dýchania;
5. poskytnúť masáž srdca a umelé dýchanie v prípade, ak postihnutý nedýcha a je v bezvedomí. Zástava dýchania a bezvedomie sú indikácie k zahájeniu oživovania – kardiopulmonálnej resuscitácie (KPR);
Postup prvej pomoci ak postihnutý je v bezvedomí a nedýcha:
· uložiť postihnutého na chrbát – aplikovať Glukagen Hypokit ak ho máme k dispozícii;
· kľaknúť si vedľa postihnutého, čo najbližšie k telu s kolenami mierne od seba;
· záklon hlavy manévrom hrana dlane na čelo a prsty na bradu;
· skontrolovať dýchanie;
· zavolať 155, 112 (potrebné uviesť údaje: kto sme, kde sa nachádzame, koľko je ranených, akého druhu sú poranenia, čo ideme na postihnutom realizovať, neskladaťtelefón);
· 30 stlačení hrudníka (miesto stlačenia hrudníka je stred hrudnej kosti, hĺbka stlačenia hrudníka je 5 – 6 cm, frekvencia stláčania hrudníka je 100/min. Prsty jednej ruky vpletieme pomedzi prsty druhej ruky, hrudník stláčame dolnou hranou dlane, predlaktia sú vystreté, naše ramená sú v 90° uhle nad hrudníkom postihnutého, doba stlačenia aj uvoľnenia je rovnaká záchrancovia sa striedajú pri oživovaní po 2 minútach);
· 2 umelé vdychy(zakloníme hlavu postihnutého, mäkké časti nosa stlačíme palcom a ukazovákom, nadýchneme sa, naše pery obopnú ústa postihnutého tak, aby nám neunikal vzduch pomimo úst, vydýchneme objem vzduchu z dutiny ústnej do úst postihnutého, zrakom sledujeme dvíhanie hrudníka, po vykonaní umelého vdychu uvoľníme mäkké časti nosa a umožníme postihnutému vydýchnuť, dĺžka vdychu asi 1s., oba vdychy max. 5 s.,znova sa nadýchneme a umelý vdych ešte raz zopakujeme;
· ak sú úvodné vdychy neúčinné – hrudník sa nedvíha:skontrolujeme dutinu ústnu na prítomnosť cudzích telies, skontrolujeme záklon hlavy, vykonáme len 2 pokusy na dýchanie, ak sú neúspešné, pokračujeme stláčaním hrudníka);
· uvedené intervencie vykonávame do príchodu záchrannej zdravotnej služby do obnovenia dýchania alebo do úplného vyčerpania záchrancu.
Ani ten najlepší personál v optimálne vybavenej nemocnici a pri ideálnom systéme záchrannej služby bude zbytočnou investíciou, ak prvá pomoc na mieste nehody v "platinových" 15 minútach nebude na požadovanej úrovni.
Peter napísal dňa 19.06.2017 o 12.29 hod.:
Poprosím o váš návrh opravy textu, ja to neviem nájsť..