Akcie pre diabetikov

Dia deti sú spravidla slušné, disciplinované a zvyk na časový režim pri liečbe diabetu ich naučil aj úžasnej presnosti a disciplinovanosti! Ani raz som netŕpol, či sa niekto nestratil, či niekto dodrží čas stretnutia, nemusel som zvýšiť hlas. Toto tvrdím opakovane a aj preto sa s manželkou nebojíme zobrať dia deti na výlet či nejakú akciu. Tentoraz sme boli v Prahe!

A možno nám šťastie prinieslo aj Mirkine stúpnutie do psieho..

Článok už bol doplnený o fotogalériu!

Prečo práve Praha?

Praha je krásne mesto. V minulosti bola naším hlavným mestom. Mám rád jej zákutia a staré uličky. Teraz je už akoby vzdialenejšia v porovnaní s obdobím keď sme s manželkou študovali. (Nepodarilo sa nám cestovať s dia deťmi do Tuniska, tak sme hľadali aspoň nejakú inú náhradu.) V debate s dia deťmi som zistil, že oni už Prahu nepoznajú. Tak sme si s Jankou povedali, že ich po Prahe trošku povodíme a že im tento výlet aj zaplatíme. Konkrétne teda cestovné, MHD, obed , večeru a vstup do ZOO. .. To majú od nás ako darček za ich pomoc pri benefičnom koncerte . Ale tento výlet sa stal aj súčasťou nášho plánu, či jedného z hlavných cieľov nášho Združenia :
učiť deti zvládať neobvyklé situácie a tak ich pripravovať na zvládanie mimoriadností v bežnom živote.

Prečo práve deti od 12 rokov.

Zvážili sme , že zvládneme dvanásť detí starších ako 12 rokov – prešli sme si zoznam a oslovili deti. Prihlásiť sa mohol každý zo Združenia, no logicky sme vzhľadom k náročnosti určili aj spodnú vekovú hranicu a teraz viem, že to bolo správne rozhodnutie. Najmladšia bola Zuzka (13) , najstaršia Monika (18). Ale všetci vo vlaku pri ceste domov od únavy takmer okamžite zaspali. Nie každému termín vyhovoval, tak sa dia detí prihlásilo desať a tak sme nemuseli riešiť výber „účastníkov zájazdu“. Pridali sa k nám aj traja Slezákovci, ktorí si výlet hradili sami. (Podobnú možnosť mali aj ostatní, no nevyužili ju.) A sme radi, že boli s nami - bolo nás viac dospelákov a cítili sme sa bezpečnejšie.

Ako to prebiehalo.

Akciu sme s manželkou rozplánovali podrobne doma. Prahu vcelku poznáme. V dnešnej internetovej dobe to už nie je problém. Nespoliehali sme sa na pomoc nejakej spoločnosti, hoci sme sa jej ani nebránili...
Nakoniec aj počet detí iba desať namiesto plánovaných dvanásť a využitie všetkých dostupných zliav viedlo k solídnej úspore nášho akciového rozpočtu. Dokopy nás výlet stál okolo 25 000.-Sk.

Ale poďme k programu.
V sobotu, 13.9. o 21 hod. sme mali zraz na železničnej stanici v Spišskej Novej Vsi. Skontrolovali sme , či má každý inzulíny a nastúpili do vlaku. Rodičom a súrodencom dia detí sme povedali, že sa stretneme znovu 15.9. ráno o siedmej a nech nám držia palce!
Prvým zážitkom bola asi skutočnosť, že sme cestovali do Prahy a aj späť v ležadlových vozňoch. Osem detí to zažilo prvý krát. Inak tento spôsob dopravy je pri využití programu SparNight aj najlacnejší - jedna osoba zaplatí iba 650,-Sk.. Pred pol siedmou ( nemeškali sme, i keď pri Mohelnici bola zrážka dvoch nákladných vlakov) sme sa na Hlavnom Nádraží v Prahe stretli s Irenkou Chrapanovou (tentoraz ako šéfkou spoločnosti LIBER), ktorá sa rozhodla, že nás bude po Prahe sprevádzať, za čo jej veľmi ďakujeme.
Prvá zástavka v programe bola pri Múzeu. Raňajky v mekáči, pohľad na krásnu budovu Múzea, pred ktorým bol zaparkovaný tank a okolo kopa nápisov pripomínajúcich deťom im už nič nehovoriaci 68-my rok... Ale dozvedeli sa, aj niečo, čo si určite zapamätajú. Vedia , že neďaleká budova bývalého Federálneho zhromaždenia, neskôr sídlo Rádia Slobodná Európa je obložená travertínom zo Spiša! Konkrétne z lokality Dreveník pod Spišským hradom.
Potom foto pri "koňovi "– teda soche Svätého Václava na koni- kde sme nakoniec program dňa aj ukončili. A začali sme rýchle presuny. Metrom, električkou a autobusom sme sa rýchlo presúvali z jedného kúta Prahy na druhý. Zrátal som, že sme absolvovali 17 , často veľmi rýchlych prestupov a nikto sa pritom nestratil!!
Ďalšou zástavkou bolo Staromestské námestie. O ôsmej bolo ešte prázdne. Irenka všetko vysvetlila, no Orloj v pohybe apoštolov nefungoval, povedali sme si, že sa zastavíme večer a po uličkách sme sa vybrali na Karlov most.
Samozrejmosťou bolo niekoľko informácií o zaujímavostiach po ceste, zastávka pri husitskom kostole, pri soche Karla IV, pohľad na Hradčany, Národné divadlo, Kampu... Malostranské námestie, Nerudovka a čoskoro sme boli na Hradčanoch , kde sme práve stihli striedanie stráží a využili čas medzi bohoslužbami na návštevu Chrámu Svätého Víta. Je to fascinujúca stavba, takmer sto metrov vysoké veže, krásne mozaikové okná – no nádhera! Človek v nemom úžase obdivuje majstrovstvo našich predkov!
Potom cez Prašnú bránu a most, okolo Jazdiarne a vojakov na električku – okolo Múzea električiek a raz dva sme boli presne na minútu na ohlásenej návšteve u pána, ktorého označujú za klasika českého kresleného humoru : Jiří Winter –Neprakta.

Boli sme radi, že jeho dlhoročná známa Irenka, nám návštevu vybavila. Sám majster je diabetik, dnes už má 84 rokov a k tomu veku aj zodpovedajúce ochorenia... I preto sme radi, že sme aspoň chvíľku posedeli v jeho prítomnosti, pozreli si jeho zbierku rôznych predmetov z rôznych končín, z Tibetu, Japonska, Číny, Egypta.. Samozrejme, že sme mu darovali tričko s naším logom a dokonca aj malý pozdrav s vôňou našich lesov ... A dozvedeli sme sa , že pán Neprakta je starší, ako pražská ZOO, kde jeho otec zasklieval teráriá a akváriá a kam malý Jiřík s otcom po vzniku ZOO rád chodil.. Rozlúčili sme sa, ja som dostal kalendár na rok 2009 i s venovaním – a čo mu popriať? Príroda a vek sa nedajú oklamať. Česi majú niekoľko vecí, na ktoré môžu byť právom hrdí. Napríklad kryštál, hudbu, históriu, hokejistov, Vlastu Buriana, Kvetu Fialovú, Karla Gotta a ja k nim radím aj Jiřího Wintera Nepraktu. A prajem mu, aby sa stal „maturitnou otázkou“. Jeho odkaz a dielo by bolo u študentov určite jedným z najobľúbenejších!! ( pre doplnenie - na koniec článku uvediem niekoľko viet o majstrovom živote.)

Ale program pokračoval ďalej. Bleskový presun na opačný koniec Prahy – obed sme mali objednaný v penzióne U Hoffmanů. A to je neďaleko stanice metra Kobylisy. Každý si objednal, na čo mal chuť a hlavné bolo, že skutočne každému chutilo. Odporúčam túto kuchyňu, poznám ju už niekoľko rokov...
A potom sme šli do ZOO. Len samotný fakt, že patrí k najkrajším na svete, je dostatočným lákadlom. Za poobedie sa ani celá nedá prejsť. Ale rozhodne sa oplatí pozrieť si Indonézsku džungľu, Africký dom, pavilóny tučniakov, slonov, šeliem, goríl ale zaujímavé bolo vlastne všetko. Zaujalo ma aj to, že do ZOO majú vstup aj ľudia so psami, čo je na Slovensku neobvyklé... Na mnohých miestach boli aj „kútiky“ na občerstvenie týchto psov s vodou a miskami a nevidel som medzi množstvom psíkov všetkých možných druhov ani jedného agresívneho! Ale poviem, aj čo sa mi nepáčilo. Výbeh pre dikobrazy!

Nech sa idú pozrieť do ZOO v Spišskej!
Možno aj tým, že sme si ich adoptovali sme troškou pomohli - nenájde sa niekto aj medzi diabetikmi v Prahe? Veď symbolika, že dikobraz má toľko ostňov, koľkokrát si dia deti pichajú za rok inzulín platí aj v česku!
A nasledoval znovu presun. Na tento sa tešili hlavne dievčatá. Obchodné Centrum Letňany!
Prvou úlohou pre každého bolo kúpiť si večeru, skontrolovať, či má všetko , čo potrebuje na druhú večeru, prípadne hypo a pre istotu aj na raňajky, lebo čo ak by vlak do Spišskej meškal?
Deti na tento účel „nafasovali“ po 200 Kč a rozpŕchli sa rýchlosťou svetla... Lebo nasledovala aj úloha číslo dva: minúť vreckové. To vreckové mali totiž všetci rovnaké. Platili ho ich rodičia , ako potvrdenie záväznosti prihlášky na výlet. A tú tisícku som deťom vo vlaku vrátil už zamenenú na české koruny. (Predbehnem – ale po nástupe do vlaku sa konala módna prehliadka. Každý sa ukázal v tom, čo si nové kúpil, predpokladám, že aj rodičia budú s voľbou detí spokojní.)
Zraz o dvadsiatej pri Fontána Food Court. Ak prídu všetci skôr, pôjdeme ešte na Staromestské námestie.
Neprišli, ale aj tak sme ešte vystúpili na Můstku a vychutnali sme si prechádzku nočnou Prahou cez Václavák, okolo Štátnej opery na Hlavnú stanicu. (Na Můstku sme sa rozlúčili s Irenkou. Je zlatá a sme veľmi radi, že s nami na výlet do Prahy šla.)
Samozrejme posledné foto pri „koňovi“ a ideme do vlaku.
Rozoberanie zážitkov, módna prehliadka , nočný inzulín a v Kolíne už všetci spali. Budiť som ich začal pred Štrbou. Vonku pršalo, vlak nemeškal. Na stanici kopu ľudí. Spišiaci si prišli vyzdvihnúť svoje dia ratolesti, ktoré „preliezli“ rekordnou rýchlosťou Prahu a znovu raz ukázali, že s diabetom sa dá prekonávať aj tie najväčšie prekážky a nie iba výlet do Prahy.
Je sedem nula šesť, 15.9.2008.

Mne sa celá akcia páčila, ako sa páčila dia deťom – to musia povedať alebo napísať oni !

fotogaléria
A pre úplnosť. V prípade, ak sa stane pán Jiří Winter - Neprakta maturitnou témou – predkladám aj študentom ťahák ( našiel som ho v článku venovanému oslave narodenín spred štyroch rokov, tak by ho bolo treba aktualizovať. A doplniť - napríklad sám pán Neprakta v rozhovore uviedol, že ilustroval tristo diel.) :

Jiří W i n t e r /1924/, klasik českého kresleného humoru sa narodil a detstvo prežil v pražských Holešovicach, v rodine Karla a Márie Wintera, majiteľa firmy Sklenárstvo a rámovanie obrazov. Dnes žije a tvorí v známej pražskej vilovej štvrti Ořechovke v susedstve známych osobnosti, napr. Květy Fialovej a Jiřího Suchého... Kreslil už od detstva. Absolvoval pražskú reálku a Štátnu grafickú školu, študoval aj prírodné vedy. V novembri 1948 mu vyšiel prvý kreslený vtip v prílohe denníka Svobodné slovo - Kvítek a neskor aj v Dikobraze. V tom istom čase zakladá spolu so orientálnym zberateľom Ing. Bedřichom Kopečným firmu na kreslenie vtipov nazvanú Neprakta. V roku 1960 sa na Haškovej Lipnici stretáva s Miroslavom Švandrlíkom, ktorý vyhral Haškovú cenu za literatúru a Winter za výtvarnú tvorbu. Spoločne so svojimi spolupracovníkmi, autormi námetov kreslených vtipov - už zosnulým literátom Bedřichom Kopecným/1948-1970/, spisovateľom Miroslavom Švandrlíkom/1970-1994/ a novinárom Emilom Schneiderom /od r. 1994/ je autorom vyše 35 tisíc kreslených vtipov, ktoré boli od roku 1948 publikované vo viac než stovke rôznych periodík. Za rovnaké obdobie usporiadal niekoľko stoviek výstav kresleného humoru doma a vo svete, od Havany až po Moskvu. Vydal dve desiatky vlastných kníh kresleného humoru /106 od Neprakty, Motívy amfór, Antiken in Scherben, Třináctero návštev, Špehýrky,Das Haar in der Suppe, Maenner in Harnisch. Anekdoty s Nepraktom, 929x Neprakta, ...Na návštevě u Nepraktu, Z archívu krále humoru/. Okrem kresleného humoru / skúšal aj komiksy /, navrhuje plagáty, letáky, pohľadnice, kalendáre, spolupracuje s televíziou a filmom. V roku 1960 získava svoje prvé ocenenie - Haškovu cenu. V roku 1981 ocenenie zaslúžilý umelec/prvý a zatiaľ jediný v Čechách za kreslený humor/. Od roku 2001 je držiteľom Pelhřimovského certifikátu o vytvorení českého rekordu - najviac uverejnených kreslených vtipov a vďaka rozsahu svojej tvorby aj v známej Guinessovej knihe rekordov. Vývoj jeho rekordu v počte kreslených a publikovaných vtipov - 1961 /5 000/, 1984 /17 000/, 2OO1 /35 000/. Aj jeho zásluhou získal kreslený humor v Čechách spoločenské uznanie. Jeho nenapodobiteľnými čiernobielymi a kolorovanými kresbami - úsmevnými , poetickými, komickými, niekedy aj satirickými, ale nikdy nie zlomyselnými či posmešnými. Vniesol do českej karikatúry vlastnú maliarsku a grafickú školu , svojrázny, nezameniteľný, originálny výtvarný štýl, ako v polohe ilustratívnej zložky slovného vtipu, tak hlavne v kreslenom humore bez slov, kde často postavy a prostredie svojich kreslených námetov vyzdobuje radou vecných až bizarných detailov /záľuba, ktorá vychádza z jeho zberateľského a prírodovedného fanatizmu/, ktorý mu predurčil osobitné ojedinelé miesto a postavenie v jej kontexte. Jeho kresba sa priamo ponúka textu, anekdote, vtipu. Nie je jeho ilustráciou, ale je jeho súčasťou, neslúži situácii ale celkovému významu. Jeho kreslené figúrky, vybrané z najrozličnejšieho prostredia a z rôznej historickej doby, sú akoby pripravené prehovoriť, dokresliť vtip parádnou pointou. Kresba oddane slúži anekdote a je preto vďačne prijímaná najrôznejšími vrstvami divákov - od detí, študentov, žien v domácností, až po vedcov. Podobne, ako u predchodcu Ladu, aj jeho obrázky medzi ľuďmi rovnako zľudoveli. Už dávno dosiahol to o čom sníva každý výtvarník, jeho kresby sú známe divákovi, na obidvoch brehoch Moravy, aj bez podpisu. Je novodobým Karlovým mostom, ktorý spája generácie milovníkov kresleného humoru niekoľkých desaťročí posledného storočia - posledného a nového tisícročia. Neverí na " líbaní muz " a spolieha sa iba na vlastnú profesionalitu, dobrý námet a výtvarnú invenciu, tvrdú, zodpovednú a poctivú prácu. V známej Malostránskej besede mu Česká únia karikaturistov UK pripravila pri príležitosti jeho životného jubilea - 80. narodenín aj samostatnú prierezovú výstavu z jeho diela. Na knižných pultoch sa nedávno už objavila už jeho 22. kniha ilustrovaná kniha /autor textu M. Švandrlík/ nerozlučnej dvojice žiakov - dobrodruhov a detektívov - najnovšie Kopyto a Mňouk v jihlavských katakombách. A z autorskej dielne Emil Schneider - Neprakta : Z archívu krále humoru I, a z tandemu Švandrlík - Neprakta aj ďalšie knihy : Proč se to říka, Z archívu krále humoru II, Starsoti korunovaných hláv, Praha plná strašidel, To v pohádkach nebylo, či Jak byli vyhubení dráci v Čechách...