Umelecká tvorba – vrátane literárnej – sa z hľadiska komunikácie završuje len vďaka svojmu prijímateľovi. Vedieť ho osloviť obsahom a adekvátne zvolenou formou je „umením“, ktoré má nielen svoje zákonitosti, ale aj úskalia.
Pomôcť ich poznať a zvládať je základnou myšlienkou klubových stretnutí nevidiacich literátov. SKN ich už niekoľko rokov organizuje nielen na pôde literárneho klubu pri SKN v Levoči, ale aj v rámci tzv. „Klubovaní na cestách“ – stretnutiach nevidiacich autorov v regiónoch Slovenska (doteraz Bratislava, Nitra, Košice, Prešov, Banská Bystrica). „Klubovanie v Slovenskom raji“ je stretnutím, na ktorom sa môžu zúčastniť nevidiaci autori z celého Slovenska. 19. – 21. mája sa v hoteli Čingov konal už jeho tretí ročník.
Hotel na východnom vstupe do tohto národného parku sa ukázal ako ideálne miesto nielen kvôli vlakovým či autobusovým spojom do blízkej Spišskej Novej Vsi, ale aj prostredím hotela s vlastnou záhradou, bazénom a wellnes, s ústretovým personálom, i s okolím vhodným na krátke prechádzky. Na osobné aktivity ho mohli účastníci využiť už v deň príchodu. Večer ho obohatili Peter Čižmár z Divadla Kontra Spišská Nová Ves monodrámou Mareka Koterskeho „Nenávidím“, ktorú zahral priamo v salóniku hotela a vzájomné rozhovory literátov aj za účasti herca.
Už i preto, že inšpiráciou pre literáta môže byť aj skúsenosť divadelníka s textom hry, preklad či autorské skúsenosti staršieho kolegu, organizátori do druhého dňa Klubovania zaradili besedu s Danielou Lozanovou, prekladateľkou detskej literatúry z taliančiny a básnikom Pavlom Garanom, autorom dvoch zbierok poézie. Oddychom i poučením bola vychádzka na neďalekú Skalu s nesmierne fundovaným výkladom regionálneho historika a bývalého člena horskej služby Jána Petríka o histórii Slovenského raja.
Vďaka Daniele Lozanovej a jej vzťahu k tvorbe Angely Nanettiovej sa účastníci stretnutia dozvedeli najmä to, čo znamená stotožniť sa s textom prekladaného diela tak, aby sa všetky jeho odtienky dostali z jedného jazykového a kultúrneho prostredia do toho nášho. Zaujímavé však boli aj jej skúsenosti zo zákulisia prekladu v dnešnej skomercionalizovanej knižnej kultúre, záludnosti prekladu, jej plány do budúcnosti, ale aj porovnanie talianskeho originálu a slovenského prekladu časti textu z knihy Môj dedko je čerešňa.
Ešte konkrétnejším poučením pre účastníkov stretnutia bola beseda s Pavlom Garanom. Najmä preto, že vo veľkej časti svojej tvorby sa venuje viazanej poézii a slovenskú poetiku ovláda v obdivuhodnej šírke. K nej treba pripočítať jeho skúsenosti s prvými krokmi v Spišskom literárnom klube, bohaté skúsenosti s publikovaním v časopisoch a na webových stránkach, skúsenosti zo súťaží, ale aj s prezentáciou svojej tvorby doma i v zahraničí.
Využil ich aj v nasledujúcej časti programu, ktorá bola venovaná prezentácii a hodnoteniu prác zúčastnených autorov.
Každý, kto sa akýmkoľvek spôsobom pokúša o umelecké sebavyjadrenie, vie, že priniesť svoju kožu na trh nie je jednoduché. Stretnutia s podobným zameraním však môžu plniť funkciu prvého kontaktu diela s jeho čitateľom, a ak je autor k postrehom prítomných vnímavý, môžu mu slúžiť k ďalšiemu zdokonaľovaniu svojho „remesla“. Môžu ho utvrdiť v tom, čím dokáže zaujať, na čom môže stavať.
Odvahu prezentovať svoje básne či prózy síce nenabrali všetci autori, ale v prvej časti „Klubovania s autormi“ sa diskutovalo o próze Petra Haška a o poézii Emy Malíškovej a Mateja Barča. V druhej, už nočnej časti sa so svojimi básňami predstavil Matej Králik a Ľubomír Korenčík, fejtónom, aj keď starším, sa prezentoval Michal Herceg.
Čas medzi obomi prezentáciami patril hudobnému duu In Vivo v zaujímavom programe pozostávajúcom z vlastnej tvorby Petra Dubivského. Jeho akustická gitara v sprievode jeho dcéry Kristíny, ktorá hrala na perkusiách, boli viac než bežným spestrením programu hlavného dňa „Klubovania v Slovenskom raji“. Kto má rád flamenco, jazz či latinu, ale aj klasiku, vie, o čom hovorím. Ak koncert v komornom prostredí s ľuďmi, ktorí majú blízko k hudobnému i literárnemu umeniu skončil neformálnou besedou s hudobníkmi, niet sa čo čudovať. Nevidiaci autori si mali možnosť nástroje djembe a cajón ohmatať aj osobne. Verte, nevyužili to len oni.
Zážitkov, ktorých sa nemálo vynorilo už pri rozlúčke v nedeľu ráno, bolo neúrekom. Ak sa účastníci rozchádzali s dobrými pocitmi, zásluhu na tom mala nielen Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči a jej literárny klub, ale aj Združenie rodičov a priateľov diabetických detí Spišiačik zo Spišskej Novej Vsi.
Spišiačik sa nielen opäť podieľal na spolufinancovaní tohtoročného Klubovania. Jeho štyria členovia z rodiny Raganových sa celý čas starala aj o to, aby sa nevidiaci účastníci stretnutia mohli po celom hoteli i v jeho okolí pohybovať s najväčšou bezpečnosťou. Patrí im teda najväčšia vďaka.
Ján Petrík
