logo spisiacik 1 logo spisiacik na facebooku spisiacik na youtube
InfoMail
Ak máte záujem o posielanie správ o činnosti a aktivitách združenia, zadajte do políčka svoju e-mailovú adresu a stlačte Enter
E-mailová adresa:
Kalendár akcií
< November 2020 >
Po Ut St Št Pi So Ne
26 27 28 29 30 31 01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 01 02 03 04 05 06
Vyhľadávanie

Partneri projektu:
 

Blog

dia život

Monika (43) a Lucka (18) Litavcové z Popradu: „S chorobou ma mamina nenechala samu.“ (rozhovor)

Autor: Maroš , pridané: 2016-10-27 19:32:16, rubrika: Blog, Prečítané: 1x

„S chorobou ma mamina nenechala samu.“

foto-litavcove

Keď mala 9 rokov, dostala obyčajnú virózu. Aj potom, čo ju vyležala, však bola stále unavená, smädná a často chodila na toaletu. V nemocnici im oznámili, že ich dcérka má diabetes I. typu. „Zo dňa na deň sa ocitla v nemocnici napojená na prístroje. Najhoršie bolo prekonať prvotný šok, keď nám lekári oznámili, že cukrovka sa nedá vyliečiť, je to celoživotné ochorenie. Pre rodiča je ťažké sa s tým zmieriť. Každej matke behá po rozume, čo urobila zle, prečo jej dieťa ochorelo.“

 

Všetko sa museli učiť spolu

V sobotu ráno nechali Lucku v nemocnici a v pondelok tam mala Monika nastúpiť tiež, aby sa naučila všetko o diéte a sacharidových jednotkách. „Mala som 48 hodín na to, aby som to nejako spracovala. O cukrovke sme nevedeli nič. Do noci som na notebooku hľadala, čo sa stalo a prečo.“ „Prvá vec, ktorá mi napadla, bola, ako budem jesť palacinky a zmrzlinu,“ hovorí Lucka. „Neuvedomila som si hneď, že si budem musieť pichať inzulín a dodržiavať aj iný režim a isté dávky jedál.“ Lucka však bola veľmi rozumná, inzulínové perá používala od začiatku sama a na úpravu jedálneho lístka sa nesťažovala. „Musela som sa s tým nejako zmieriť, ale myslím, že sme s mamkou veľmi rýchlo našli spôsob, ako môžem jesť sladké, začali sme inak piecť.“ „Hľadali sme rôzne náhrady cukru. Každý rok má narodeninovú tortu, ako ju mala aj predtým, akurát že teraz si ju už vie aj sama urobiť a prispôsobiť svojmu stravovaniu.“ Obe sa zhodujú, že diabetes nie je choroba, ale životný štýl.

 

Žiadne úlety si nedovolila

Základy im vysvetlili v nemocnici, po ďalšie informácie si šli do občianskeho združenia Spišiačik, ktoré vydalo Dia Šlabikár pre rodiny diabetikov. Lucka je už štvrtý rok členkou lektorského tímu, chodí edukovať žiakov i učiteľov. „Myslím, že my diabetici, ktorí sme ochoreli v útlom detstve, musíme veľmi rýchlo dospieť, byť rozumní.“ „Ľahšie sme zvládali pubertu, lebo musela byť zodpovedná. Vedela, že si nemôže dovoliť úlety. Keď bola v nemocnici a na JIS-ku priviezli 13-ročné dievča s otravou alkoholu, dosť ju to vystrašilo a utvrdilo v tom, že musí rozmýšľať dopredu, čo si môže a čo nemôže dovoliť, lebo u nej to môže mať vážnejšie následky.

 

Písala kvôli nej do Izraela

Lucka si už sama vyskúšala aj pobyty v zahraničí. „Viem, že si svoj režim dokáže sama regulovať, ale keď išla prvýkrát na týždeň do Francúzska, bola som na telefóne a čakala, či mi pošle, koľko má glykémiu.“ „Mám 18 rokov, ale dodnes spolu stále riešime cukor. Mamina je v tom stále so mnou, stále mi radí a podporuje ma. Dodnes mi chodia esemesky, aké mám hodnoty, ale som rada. Vďaka tomu môžem žiť a je to pre mňa ľahšie, ako keby sme sa o to nestarali.“ Monika priznáva, že je na dcérku naviazaná. „Stále mám zafixované, že to musím mať pod kontrolou. Od toho, ako sme diabetes dokázali od začiatku zvládať, závisí jej budúcnosť, lebo komplikácie sa neprejavia hneď. Asi mesiac na to, ako ochorela, sa ma so slzami v očiach spýtala: „Mamka, to ja už v živote nebudem môcť mať zdravé dieťa?“ Našťastie som jej mohla odpovedať, že určite môže. Naozaj nechcem, aby mi v tridsiatke povedala: „Mami, a prečo si niečo nerobila, keď som mala 10?“ „Mamina so mnou strávila kopec času, hlavne zo začiatku. Zaujímala sa o to, množstvo vecí pre mňa aj s ockom pozháňali, stále pre mňa hľadali najlepšie riešenia.“ „Vieme, že v iných krajinách už majú väčšie možnosti. Určite nie sme jediní rodičia na Slovensku, ktorí písali do Nemecka, do Izraela, do Švajčiarka... Stále vás ženie dopredu túžba nájsť pre svoje dieťa niečo, čo mu zjednoduší život. Snažím sa jej byť oporou a robiť všetko pre to, aby sa necítila iná a žila svoj život naplno. Na to som priviedla deti na svet, aby sa mali lepšie ako ja.“

 

Dcéra je jej hrdinkou

Dnes je Lucka piaty rok na inzulínovej pumpe, ktorá jej umožňuje lepšiu kontrolu ochorenia. Spolu s mamkou rady vypekajú či vymýšľajú doplnky do bytu, keďže sú obe tvorivé duše. V prvých mesiacoch ochorenia sa Monika musela venovať Lucke intenzívne a o syna sa viac staral manžel. Dnes preto trávia čo najviac času všetci spolu. „Som za to vďačná, pretože nie je samozrejmosť mať šťastnú rodinu, rovnako ako nie je samozrejmosť mať zdravé dieťa.  Obdivujem Lucku za to, ako to v detskom veku zvládla. Ja nemám takú pevnú vôľu ako ona. Je to moja hrdinka. Zodpovedná, spoľahlivá a šikovná.“

zdroj: nový čas pre ženy

Komentáre k príspevku:

Peter napísal dňa 28.10.2016 o 21.54 hod.:

Šikovné mamičky dokážu strašne veľa! A ak majú aj šikovné deti - tak je to paráda!! Obe sú aktívne aj ako edukátorky a Spišiačikovia ich poznajú aj ako zdatné dia-cukrárky :)

Pridať komentár:

CAPTCHA KOD

Späť