Blog

Aby som začala postupne, musím opísať celú našu cestu, zážitky i program. Tri minúty pred polnocou, v nedeľu 11. 11. 2018, stál pre našim panelákom v Spišskej Novej Vsi prvý dopravný prostriedok našej púte. Osem miestne auto, ktoré šoféroval pán Uličný, Stankov otec, a ktorý nás postupne všetkých vyzdvihol a bezpečne odviezol do Bratislavy. Najprv sme nasadli ja, Maťko a Lenka. Najbližšia zástavka smer Kežmarok po Kiku. Po približne pol hodine Maťko ohlásil priebežný „čas smrti”, keď mi zaspal na ramene a vďaka jame na ceste, keď poskočilo celé auto,poskočila aj Maťkova hlava sem a tam. Poviem Vám, taký záchvat smiechu som už dávno nemala.

 

Po nástupe Kiky (ďakujeme Hanke za bezsacharidové mufiny a vodičku pre celú posádku) sme išli už pre „našu” maminu Aďu a najmladšieho účastníka zájazdu Miška. Cesta do Bratislavy bola bez komplikácii, malé poblúdenie berieme ako spestrenie programu. Na pumpe pri Aquaparku (rozumej Auparku) sme nasadli do malého autobusu s ďalšími diabetikmi hádam z celého Slovenska. Sme radi, že sme práve my mohli zastupovať Spišiačik a východnú časť našej krajiny. Čakala nás 14 hodinová cesta do cieľa. Postupne cez Rakúsko, Nemecko až do Francúzska. Zvládli sme to, ale okolo pol 8 večer sme boli úplne hotoví. Dostali sme inštrukcie a pekne krásne spolu, ako to už majú Spišiačikovia vo zvyku, sme si vyšli na našu prvú francúzsku večeru. A kde sme skončili? U taliana! Neskutočné, nie? Jediná reštaurácia v blízkosti ubytovne bola práve tá, ale aspoň sme mali plné brušká a teplé jedlo po celom dni. Ubytovanie bolo taktiež neskutočné. Najlepšie to vychytal Maťko, ktorý sa musel o jednu perinu a manželskú posteľ podeliť s dá sa povedať cudzím chlapcom,diabetikom z Bratislavy. Podľa informácií nakoniec poslúžila ako zábrana. Ktovie prečo...

 

Nasledujúci deň bol deň D. Alebo ak chcete P – ako parlament. Všetci sme sa pekne obliekli už na raňajky, kde nás opäť prekvapil neskutočný kontinentálny sortiment. Šunku, salámu, vajcia, syry či zeleninu by ste hľadali márne. Všetko sladké. No neskutočné!  Náš prvý program dňa, ešte pred parlamentom, bol z veľkej časti tajomný, mysteriózny, čarovný. Po našom – neskutočný. Hrad Haut-Koenigsbourg, ktorý vrele odporúčam, a to najlepšie v takej hmle, v akej sme ho zažili my. Naozaj pekný zážitok. Po prezutí opätkov, úprave dám i niektorých pánov, sme konečne dorazili do parlamentu. Keď poviem, že to bolo obrovské, tak vážne neklamem. Po obede sme sa snažili nachytať miestnych „meračov” glykémii a zistiť čo nám asi povedia na glykémiu po výdatnej bielej francúzskej bagete na obed. Najprv zbledli, potom chvalabohu pochopili. Niektorí z nás, napríklad ja, sme venovali prvé rozhovory médiám a dokonca sme si s Kikou a Lenkou našli aj novú dia kamošku z Belgicka. Tá nám dala tip na špeciálne upravené kabelky pre mladé diabetičky, kontakt rada posuniem

 

Postupne sme sa presunuli na konferenciu s hlavnou témou diabetes. Mali sme zabezpečený aj preklad, preto sme všetkým poslancom i hosťom dobre rozumeli. A viete čo prišlo potom? Pán poslanec z Malty ma vyzval, aby som povedala pár slov. Do poslednej chvíle som sa rozhodovala, či budem rozprávať v angličtine alebo slovenčine. Nakoniec som sa hecla a môj prejav v angličtine o našom Združení, projekte Dia šlabikár i o aktuálnej neuspokojivej situácii diabetikov na Slovensku mal naozaj úspech. Dokonca potlesk, a to že vraj ako jediný zo všetkých. Ja sa priznám, že som v tom momente akosi prestala vnímať. Po odznení prejavu totiž zástupca Medzinárodnej diabetickej federácie (IDF) ponúkol, že daná inštitúcia pomôže zafinancovať náš ďalší projekt. Čo Vám poviem, mám taký pocit, že Dia šlabikár 3 je na ceste... 

 

Celý deň strávený v európskom parlamente nám priniesol krásne zážitky. Niečo sme sa dozvedeli, niečo vybojovali, možno niekomu aj otvorili oči. Za pozvanie môžeme ďakovať pani poslankyni Jane Žitňanskej, s ktorou sme sa stihli porozprávať aj navečerať. Ďakujeme za všetko, aj za malé darčeky, ktoré nám budú našu návštevu ešte dlho pripomínať.

 

Záver dňa sme prežili ako inak spolu a so zábavou. Asistentka pani poslankyne poznamenala peknú vec: „Mne sa tak páči, že vy Spišiačikovia, ste stále spolu.” Veď ako inak. Boli sme skvelá partia, ktorá opäť potvrdila pravidlo, že nie je dôležité kam ideme, ale s kým.

 Náš posledný deň v Štrasburgu sme si užili ako turisti v centre. Dostali sme totiž presné inštrukcie od našich rodičov: „Bez magnetiek sa nevracajte!” Celý deň sme teda spoznávali miestne pamiatky a nakupovali suveníry. Obzvlášť príjemný bol štvorchodový obed, na ktorom sme si ozaj pochutnali. Na jednom chode špeciálne my dvaja s Maťkom, ostatní sa totiž slimákov báli Po obede sme absolvovali ešte plavbu vyhliadkovou loďou a potom tramtadadá shopping! Lepšie sme náš výlet zakončiť nemohli, po Vianociach určite dosvedčia všetci príslušníci rodiny Tatarkovcov

 

Cesta naspäť domov zbehla rýchlejšie, predsa sme len boli vyšťavení a unavení po náročných dňoch. Z Trnavy sme neskôr cestovali vlakom. Pridali sa k nám aj zlaté baby Gartnerové, Alenka a Emka zo Žiliny, ktoré by sme hneď brali ako naše nové členky.

 Tak a sme na konci. Domov sme sa vrátili bezpečne, so sľúbenými suvenírmi a nezabudnuteľnými zážitkami. Ďakujeme Združeniu, pani poslankyni, spolucestujúcim a všetkým, ktorí tieto dni urobili akými? No predsa neskutočnými!

 

 

Vaša Zuzana Hercegová